Taká krásna vec 

Láska - taká krásna vec,

Naše srdcia hreje ako pec.

Láska dáva život nám,

Snáď aj ja raz jeden dám.

Láme naše srdcia zlaté,

urobí v nich rany malé.

Zahojí však čo je treba

zreje v nás ako kvások chleba.

Denisa Zárodňanská, 8. A

Na jarnú nôtu 

Na jar zavčas rána,

pieseň vtáčikov je obohraná.

Slniečko sa na nás smeje,

jarný vetrík jemne veje.

Už sa blíži Veľká noc,

tá má veľkú čarovnú moc.

Na vajíčko namaľujem bodky ba aj pruhy,

nech majú chlapci na výber rôzne druhy.

Buďte verní starým zvykom,

nech sa šibe iba korbáčikom.

Chcem vám popriať vinš krátky,

nech máte krásne sviatky.

Evka Kovalíčková, 8. A

Jar

Prvý púčik na kríku posol jari púči.

Chlapci prútik trhajú, korbáče si vijú,

pekne pri tom spievajú, mamky kroje šijú.

Dievky zasa vajíčko, peknou farbou zdobia.

Pri šibačke pre chlapcov, vajíčka sa hodia.

Trochu korbáč, trochu vody,

nech sme zdraví celý rok,

a výslužky plný košík,

nesieme si od dievok.

Andrej Tatarka, 8. A

Valentín 

Valentín je čas lásky,

Na svoje si prídu všetky krásky.

Srdcia, ruže, cukríky,

z toľkých vecí mi prasknú gombíky.

Všetci si valentínsku poštu posielajú,

poštovné holuby len tak lietajú.

Červená je valentínska farba,

hovorí o tom každá maľba.

Srdcia všade lietajú,

dievčatá si božteky chystajú.

Lebo Valentín je taký krásny deň,

Všetkým splní tajný sen.

Katka Zbončáková, 5. ročník

Lásky čas

Valentín je lásky čas,

Pritiahne každého z nás.

Láska v nás prebudí,

valentínske obludy.

Každé dievča čaká ten deň,

Ruže, bonboniéra krásny sen.

Chlapi sa len pozerajú,

ktoré dievča obdarujú.

Ruže plné radosti,

pri tej dnešnej slávnosti,

ozdobia nám celý dom,

veď tá láska býva v ňom.

Hodiny nám tikajú,

Valentín k nám volajú,

aby prišiel práve k nám,

väčšie kúzlo nepoznám.

Vtedy každý jeden z nás,

verí v lásky čas.

K. Hanuláková, M. Heglasová, E. Zbončáková, 7. ročník

Svätý Valentín 

Valentín je sviatok lásky,

darčekov mám za dve pajsky.

Ľudia darčeky si dávajú

a anjeli radostne spievajú.

Amor už šípy strieľa,

nikdy z toho nie je bieda.

Čerti sa mordujú,

od zlosti a od žiaľu.

Tí, čo lásku majú,

čertom nepodliehajú.

Ľudia na zemi sa radujú,

v láske život prežívajú.

Preto sa slávi sviatok lásky,

aby ľudia nezabudli dávať sedmokrásky,

aby nikto nebol bez lásky.

Š. Markuliak, M. Turiak, P. Letko a S. Kulla, 7.ročník 

Valentínska láska 

Z neba spadla hviezda,

Bola si ňou ty.

Možno sa to nezdá,

odvtedy som prekliaty.

Musím myslieť na teba stále,

na tvoju krásnu tvár.

Stačí iba tvoje áno,

život svoj by som ti dal.

Moje srdce už dávno

nie je ľadu kus.

Zahorelo láskou k tebe,

tak to prosím so mnou skús.

Dúfam, že sa to zmení,

raz pohladím tvoju tvár.

Stále tomu snu verím,

v mysli s tebou zaspávam.

M. Novosad, K. Kadlubec, O. Jaroš , 7. ročník 

Valentín 

Valentín už hurá je,

deti sa veľmi sa radujú,

aj oslava k nemu je,

srdiečka si maľujú.

Mama s otcom víno pijú

a spolu sa radujú.

Všetci majú srdcia v očiach,

aj oblaky,

poštári už chodia v nociach,

za sebou majú veľké mláky.

Konečne už ku mne prišla,

maľovaná Valentínka.

Konečne ju otvorím,

v nej sú srdiečka,

do poličky si ju uložím,

veď mi ju dala moja mamička.

Sabínka Kováčiková, 5. ročník

Len raz... 

Čo sa má stať, nech sa stane,

ale v srdci ti ostane.

Nech by aj hromy, blesky boli,

pre ňu, nech to aj bolí.

Veď láska je trpezlivá, nezávidí,

v našich srdciach nezmýšľa zle.

To tajomstvo nikdy odhalené nebude,

tá pravá láska sa nikdy nepominie.

Možno prídu časy zlé i dobré,

keď si budeš myslieť, že sa o teba nik nebije.

Len raz to zažije každý,

keď bude cítiť pravú lásku navždy.

Jakub Koleň, 9. ročník 

Na jarnú nôtu

Na jar zavčas rána,

pieseň vtáčikov je obohraná.

Slniečko sa na nás smeje,

jarný vetrík jemne veje.

Už sa blíži Veľká noc,

tá má veľkú čarovnú moc.

Na vajíčko namaľujem bodky ba aj pruhy,

nech majú chlapci na výber rôzne druhy.

Buďte verní starým zvykom,

nech sa šibe iba korbáčikom.

Chcem vám popriať vinš krátky,

nech máte krásne sviatky.

Evka Kovalíčková, 9. A

Veľká noc 

Veľká noc k nám prišla, jar nám už doniesla.

Kvietky vyrástli tichúčko, a mamička maľuje vajíčko.

Korbáče sa splietajú, dievčatá stužky chystajú.

Veľká bude oblievačka, to vie každá spolužiačka.

Veľká je Veľká noc, pre mnohých má veľkú noc.

Adam Maják, 5. A

Jarný deň 

Jar je krátky čas,

sneh nám mizne zas.

Slnko svieti, kvety kvitnú,

ruky v záhrade sa mihnú.

Nazbierame púpavu,

bude medu do čaju.

A bahniatka do vázy,

každý z nás sa poteší.

Tobias Saček, 5. A 

Jar 

Na jar kvietok krásne kvitne,

mamičke náladu zdvihne.

Na dvore rastie trávička,

pasie sa na nej kravička.

Kvietky pekne voňajú,

všetci si pri nich spievajú.

Konečne sa objavilo slniečko,

konečne vyrástlo aj to zrniečko.

Mama na mňa kričí z diaľky,

vidím nádherné fialky.

Na zajtra sa radujeme,

Pánu Bohu ďakujem.

Sabínka Kováčiková, 5. A

Ja a 7 divov sveta 

Určite ste sa už zamýšľali, aké sú hodnoty vo vašom živote. V dnešnom svete sa všetci za niečím ponáhľame a neuvedomujeme si, ako čas rýchlo uteká a prichádzame o veľa vecí.

Pre mňa je na prvom mieste rodina. Je to miesto, kde viem, že som zahrnutá láskou a porozumením. Aj keď nie vždy mi všetko vyjde podľa plánov, vďaka mojej rodine sa viem vzchopiť a ísť ďalej. Čo je základom rodiny? Určite je to zdravie. Nemỏžeme si ho kúpiť za peniaze, ale mỏžeme sa oň starať. Mali by sme byť vďačný za každú chvíľu, ktorú prežijeme v zdraví. Treba si ho vážiť a ďakovať zaň.

Za ďalšiu významnú hodnotu považujem dỏveru. Dỏverujem ľuďom, ktorých mám rada a rozumiem si s nimi. Viem, že aj v tej najťažšej situácií ma nepodrazia, ale budú ma ďalej podporovať. Je len na nás, komu sa rozhodneme dỏverovať. Mal by to byť človek blízky nášmu srdcu. K dỏvere by som tiež zaradila priateľstvo. Priateľ je pre mňa človek, s ktorým prežívam tie najkrajšie chvíle. Viem sa s ním smiať, plakať a radovať zároveň. Dokážem sa na neho spoľahnúť v každej situácií. Každý by mal mať dobrého priateľa. Ak takého nájde možeme hovoriť o šťastí.

Určite ste už počuli, že niekto povedal: "Ten má ale šťastie!" A čo to šťastie vlastne je? Dlho som nad tým premýšľala, ale doteraz som nenašla správne slová, ako ho opísať. No jedno viem, každý je strojcom svojho šťastia. A som presvedčená, že to tak naozaj je.

Trpezlivosť je ďalšia hodnota, ktorá sa v dnešnom svete stráca. Sama viem, že som netrpezlivá a všetko by som chcela mať rýchlo za sebou. Ako mi jeden múdry človek povedal: "Trpezlivosť ruže prináša!" Mali by sme sa tejto vety držať a nezabúdať na ňu.

No tou najzahádnejšou hodnotou je pre mňa viera. Veríme, že ráno vyjde slnko, veríme, že sa ráno zobudíme, veríme svojim priateľom a rodine. Niekedy nevieme rozhodnúť, komu máme veriť, ale mali by sme sa riadiť svojím srdcom a počúvať ho.

Verím, že týchto sedem hodnỏt je v našom živote dỏležitých a každý sa musí naučiť s nimi správne zaobchádzať.

Aneta Majáková, VIII. A

Šašo Popleto 

Červený nos? Čo je to? Kto je to?

Náš kamarát šašo Popleto.

O zábavu postará sa,

vtedy sranda začína sa.

Popleto je veľmi hravý,

v divadle on svoj čas trávi.

Nič sa mu nepodarí,

deťom však úsmev vyčarí.

Šaškuje on vždy a stále,

divadlo je preňho malé.

Na pódiu sa predvádza,

všetko vôkol prevracá.

Všetky deti slávnostne,

poskakujú radostne.

Divadlo je pre nich radosť,

Šašo Popleto, veľká osobnosť.

Jedná noha červená,

druhá iná zelená.

Ruka je zas modrá,

čapica to zrovná.

Topánky on veľké máva,

dlhé kroky nimi dáva.

Na hlave má zvonec,

čo označí koniec.

Marián Machala

VI. A

Zasypaný pod snehom 

Minulú zimu napadlo veľa snehu. Všade bolo krásne bielo a snehová perina mi miestami siahala až po pás.

,,Ideálna príležitosť postaviť si bunker!" povedal som môjmu kamarátovi Alexovi. ,,Super nápad, pustíme sa do stavby hneď po škole!" odpovedal Alex. Tak sme boli dohodnutí. Po škole sme sa stretli pred domom a vyberali vhodné miesto pre bunker. Najprv sme dlho nahŕňali sneh na jednu kopu. ,,Myslím, že už je to hotové, je to dosť veľká kopa!" povedal som Alexovi. ,,Jasné, už je toho snehu dosť," odpovedal Alex, ,,ideme teda kopať."

Začali sme teda kopať dieru pre vchod aj vnútro bunkru. Vymieňali sme sa pri hĺbení. Otvor už bol dosť veľký, že sme sa tam mohli zmestiť obaja, ale zavadzali by sme si pri kopaní. Keďže som bol na rade, vo vnútri som kopal sám. V jednej stene mi vadil ostrý ľad, chcel som ho dostať von. ,,No póóď už preč!" šomral som si popod nos a začal som doň kopať nohou. Akonáhle sa mi to podarilo, stena nado mnou povolila a zasypala ma obrovská kopa snehu. Premohol ma obrovský strach. Myslel som, že tam zomriem. ,,Pomóc, pomóccccc..." volal som ako o život. Nič som sprvu nevidel ani nepočul a mal som pocit, že pod tým snehom ostanem už navždy. Snažil som sa vyhrabať, ale snehu bolo príliš veľa. V tom som začul Alexa ako kričí: ,,Marek? Marek si O.K.? Počkaj už Ťa vykopávam!" Odpovedal som: ,,Som v poriadku Alex, ale strašne som sa zľakol!" Odkopával sneh a cítil som sa hneď lepšie. Keď odvalil veľký kus ľadu, ktorý ma pripučil, bol som veľmi šťastný, že vidím denné svetlo. Postavil som sa a pripadal som si ako snehuliak. Bol som celý od snehu a Alexovi to prišlo náramne smiešne: ,,Vyzeráš ako obrovský snehuliak, ale s bradou a bez uhlíkov na bruchu." Tomu som sa len usmieval.

Ale môžem Vám povedať, keď na mňa spadla tá stena snehu, nebolo mi všetko jedno. Na sekundu som dostal veľký strach, že tam ostanem. A povedali sme si s Alexom, že si na túto zimu dáme s bunkrami pokoj.

Marek Zbončák

VI. A

Sedem divov sveta 

Každý z nás už určite neraz počul o siedmich divoch sveta. Veď akoby aj nie. Či už v škole, alebo v médiach sa denne stretávame s množstvom zaujímavých informácií. Čo však tých sedem divov sveta vlastne je? To určite všetci dobre vieme.

Keby sa ale mňa niekto opýtal, čo je sedem divov sveta, možno by ho moja odpoveď prekvapila. Prečo? Pretože hoci som obdivovateľ veľkolepých výtvorov a rád cestujem, myslím, že sú oveľa dôležitejšie veci, ako tie materiálne.

Mojím prvým divom sveta je totiž rodina. Rodina je ako vzduch, bez ktorého sa nedá žiť. Dáva nenahraditeľný a ničím nezaplatiteľný pocit domova, bezpečia, istoty a lásky. A prečo to tak je? Lebo ak sme milovaní svojou rodinou, sme šťastní a máme silu prekonať všetko ťažké, čo v živote príde.

Ďalším mojím divom sveta je zdravie. Keď sme zdraví, môžme robiť všetko, čo chceme. Sme voľní ako vtáci. Keď ale ochorieme, sme ako vtáci bez krídel. Zdravie nám dáva krídla a mali by sme si ho veru vážiť.

Šťastie je pre mňa tretím divom sveta. Niekomu je možno ťažko definovať, čo šťastie vlastne je. Pre mňa je ozajstným šťastím to, že mám rodinu, zdravie, kamarátov a vieru.

Skutočný kamarát je pre mňa štvrtým divom sveta . Obzvlášť v dnešnej dobe, kedy sú obľúbené online priateľstvá. Skutočný kamarát je ten, s ktorým môžem tráviť voľný čas a povzbudí ma, keď mi je ťažko.

Šport mám veľmi rád. Je to úplne jedno aký šport. Pri športe môžeme vytvárať nové priateľstvá a dobre sa zabaviť. A nielen to. Šport nám dáva možnosť zabudnúť na všetky starosti. Preto je mojím piatym divom sveta.

Vďaka rôznym záľubám môžme rozvíjať svoju osobnosť. Napríklad kreslením pretvárame svoje myšlienky a pocity na obrázky, ktoré sú často, ako keby sme do nich vdýchli život. Mojou najväčšou záľubou je fotenie. Fotením dokážem zachytiť krásne momenty okolo nás. Nezostanú tak len v mojich myšlienkach, ale môžem sa o ne podeliť s ostatnými. Aj preto sú záľuby mojím šiestym divom sveta.

Možno by sa ma niekto opýtal, čo je pre mňa siedmym divom sveta. Povedal by som jedlo. A z akého dôvodu? Lebo zdravé jedlo dodá človeku všetko potrebné pre plnohodnotný život.

Existuje ešte veľa rôznych vecí, ktoré ma fascinujú. Musím ale povedať, že týchto sedem divov sveta si vážim zo všetkého najviac.

David Mravec, VIII. A

Tajomný hlas 

Kedˇ som bola malá, tak mi rodičia kúpili hračkársku mcdonálsku pokladňu s rádiom , ktoré hralo nahrané objednávky, kedˇ som stlačila gombík.

Vyrástla som, tak si ju odožila do krabice k ostatným hračkám, do šatníka. Spávam v jednej izbe spoločne s bratom. No vtedy však nebol doma, lebo bol v nemocnici. Uprostred noci som zrazu počula tajomý hlas: ,,Vitajte v McDdonalds, čo to bude?" Ozvalo sa to zo šatníka. Hračku som odtiaľ vybrala a vypla. Položila som ju na policu, išla som spať. Asi o desať minút neskôr som počula strašidelný šepot, ktorý vychádzal z tej hračky a hovoril: ,,Prosím si kuracie nugetky." Vyskočila som z postele na rovné nohy. Oblial ma strach. Nabrala som odvahu a pomaly som sa plazila k šatníku. Nevedela som, kde som, či doma, či v MCdonalde. Vypla som ju. Do rána som sa triasla ako osika.

Ráno som všetkým vyrozprávala zážitok. Doteraz sa zo mňa doma smejú, kedˇ zbadajú tú pokladňu a ja s nimi. Ale veruže, vtedy mi to jedno nebolo.

Tamarka Krištofíková, VI. A

Drak, malý oslík a dievča Forty 

Bol pondelok, Forty nemala kamarátov ani kamarátky, lebo mala divné meno, kvôli tomu sa s ňou nebavili. Forty za to nemôže, pomenovala ju tak mama a od malička sa k nej dobre nesprávala.

Stále mala nejakú prácu a raz jej aj povedala: "Chod preč! Mám veľa práce!" Forty nemala od mala otca, lebo jej zomrel pri vojne. Jej mama ju stále kritizuje, že je nenormálna, a to sa jej dotklo a odišla z domu do lesa.

A tam našla poraneného oslíka, mal niečo s nohou, a tak mu to Forty ošetrila a oslík bol opäť šťastný. Určite sa jej pred tím bal, ale to nevadí. To je minulosť. Išli spolu do lesa. Spolu sa rozprávali a po chvíľke ticha sa oslík Forty pýta: "Prečo si odišla z domu do lesa?" Forty mu odpovedala: "Mama mi povedala, že som nenormálna!" "A to len kvôli tomu si odišla do lesa? Ty si asi moc citlivá?" "Aha, to nevadí každý je iný! " Oslík sa jej pýta: "Budeme kamaráti?" Forty odpovedala: "Áno!!! Super a budeme kamaráti aj s mojím kamošom drakom kamaráti!" A zrazu zutekala do hlbokánskeho lesa. Oslík na ňu kričí: "Pozor, je tam mláka!" Forty priamo do tej mláky skočila.

"Aaaaaaaaaaa, pomóc, som celá mokrá!" Oslík pribehol. "Som v pohode, len som mokrá!" "Môžeš chodiť?" "Áno!" "Tak ideme za drakom?" "No dobre!" "Dúfam že nás nezje!" "Neboj, je dobrý!"

Všetci sa spolu skamarátili. Trávili spolu voľný čas.

Zuzka Čišecká, VI. A

Prekvapenie 

Jedno skoré letné ráno som sa vybral s ujom Ferom a huby. Príroda nás volala k sebe.

Oco povedal: ,,Dnes musíme priniesť veľa húb, aby nám mama uvarila výbornú polievku." S úsmevom na tvári a s košíkmi sme vyšli z domu. Na tráve bola ešte ranná rosa. V tom ujo Fero zakričal: ,,Huby!" Všade trčalo veľa hnedých hlavičiek, kúsok ďalej v kríkoch rástli vysoké bedle, že som ich tam nemohol nechať. Vtom zaprašťali konáre a niečo veľké sa blížilo k nám. ,,Pomóc,diviak!" zakričal som s plného hrdla, otec bol okamžite pri mne. Diviak bol celkom blízko. Zrazu sa ozval smiech uja Fera: ,,Veď ten diviak má rohy!" A naozaj, z kríkov na nás pozerala vystrašená krava. Určite sa sem zatúlala z blízkej lúky. Bolo že to smiechu a radosti.

Ujo Fero odvtedy, keď zbadá kravu volá: ,,Kristian, pozri diviak!" A pustí sa do smiechu. Ja sa naňho nehnevám a smejem sa tiež.

Kristián Krištofík, VI. A

Rakovské divadlo

Na Rakovej tiež divadlo máme,

vedľa našej školy v kultúrnom dome.

Hrajú sa tu rôzne predstavenia,

smutná tragédia alebo veselá komédia.

Na Rakovej sa narodil veľký dramatik,

s menom Ján Palárik.

Každý rok sa v kultúrnom dome veľa hier hrá,

pod spoločným názvom Palárikova - Raková.

V divadle hrajú rôzni herci,

ktorí sa poklonia na konci.

A my im zatlieskame,

a pomaly odchádzame.

Do divadla chodím rád,

lebo tam nemusím stáť.

Tomáš Matyšák

VI. A

Náhodná báseň

Matúš Kormanec

VIII. A

Divadlo

Divadlo je krása,

každé srdce pri ňom jasá.

Keď svetlo zhasne a ticho nastane,

tak každý pohľad na javisku pristane.

Vtom opona sa otvára,

buchot dverí prestáva.

Herec na javisku stojí, svoju rolu hrá,

každý človek radosť má.

Každému sa slza do oka tlačí,

všetkým sa divadlo páči.

Deti i dospelý radosť majú,

všetci sa šťastne usmievajú.

I v živote hráš svoju rolu,

aj keď možno padneš dolu.

Pamätaj, že sa vzchopiť máš sa

a nová rola začína sa.

Aneta Majáková

8. A

Divadlo... 

Divadlo je veľká vec,

hrajú tam jak o život.

Preto ani nepovedz,

že ti niečo ušlo

Poplače si dáma,

keď tam bude dráma.

Ak však hudba čarovná začne hrať,

každého to odrovná,

až sa bude smiať.

Niekedy s baletom vystúpia,

inokedy s baladou.

Je len na nich,

ako k tomu pristúpia!

Ty neodídeš so zlou náladou.

Saška Strýčková

VI. A

DIVADIELKO 

Divadielko maličké,

pritískam sa k mamičke.

Všade tma a svetlo žiadne,

opona hneď do strán padne.

Za oponou herci stoja,

trému hneď zo seba zhodia.

Začína sa divadlo,

vrtím sa jak žihadlo.

Herci skáču, bežia

na pódiu ba i ležia.

Majú krásne obleky,

šaty, krpce, klobúky.

Pekné príbehy nám hrali,

na rozlúčku zamávali.

A opona smelo hlási,

že je koniec tejto krásy.

Ema Zajacová

VI. A

JA a sedem divov sveta 

Zamýšľam sa nad tým, čo je v dnešnom svete skutočné hodnotné. Pre mňa sú to hodnoty, ktoré si už takmer nik nevšíma.

Prvým divom je pre mňa rodina a najmä čas, kedy odložíme elektroniku a spoločne trávime čas. Sú to pre mňa vzácne spomienky, na ktoré nechcem zabudnúť.

Druhým divom je priateľstvo. Nie také na facebooku, ale to skutočné, keď sa môžem na niekoho spoľahnúť. Priatelia spolu znášajú pekné aj ťažké chvíle.

Tretím divom je šťastie. Pre mňa šťastie znamená mať zázemie v domove, v ktorom sú všetci zdraví.

V živote prichádza mnoho chvíľ, kedy sa nám celkom nedarí. Preto za ďalší div sveta považujem, keď človek vie aj neúspech brať so štipkou humoru a optimizmom. Mám rád pozitívny náhľad na svet.

Do môjho rebríčka hodnôt patrí aj dobrota, pomáhať a šíriť dobro. Niekedy možno len úsmevom, ktorý dokáže iným zlepšiť deň.

Šport patrí do môjho života. Dobíja mi energiu a čistú hlavu. Bicykel, korčule a hasičský šport sú moje záľuby, bez ktorých by bol môj život nudný.

Posledným divom sveta je pre mňa Boh a viera k nemu. Vďačím mu za všetko, čo v živote mám a verím, že vždy stojí pri mne.

V závere prichádzam na to, že veci pre mňa hodnotné majú jednu spoločnú vlastnosť - nedajú sa kúpiť za peniaze. Vážim si ich a som za ne vďačný.

David Zbořil

VIII. A

Letné ráno 

Len čo ráno slnko vstalo,

kvietky zo sna prebúdzalo.

Pošteklilo jarnú zem,

poďte kvietky poďte sem.

Pridal sa aj vietor Miki

a ten hojdá konáriky.

Každý večer plný peľu,

volá včielky na náštevu.

Lienky v tráve s mravcami,

pochodujú nôžkami.

Našli v tráve kvietočky,

vlnia sa im lístočky.

Chceli by piť sladkú šťavu

a vznášať sa ponad trávu.

Ale čo to, veľký mrak,

kvapky bude rozsievať.

Bude pršať celý deň,

ovlhčí nám celú zem.

No keď pršať prestane,

teplo znova nastane.

Krásny deň to dnes bol,

na všetko som zabudol.

Zajtra slniečko spoza hory,

ukáže nám cestu späť do školy.

Alex Novotný

VI. A

Sedem divov sveta 

Každý človek má určité pocity. Vždy, v každej chvíli. Nech robíte čokoľvek, niečo stále cítíte. Šťastie, lásku, pokoj, istotu, no i bolesť, smútok, plač či žiaľ. Obyčajné slová, a predsa nabité významami. Sami im nerozumieme, a predsa ich dobre poznáme. A každý ich chápe inak. A preto, toto sú pre mňa divy sveta.

Šťastie. Šťastie je podľa mňa niečo ako výhra. Ten moment vám dodá pokoj a istotu. Nie je to samozrejmosť. Čakáte na neurčitú odpoveď. Šťastie či nešťastie. Na niečo neurčité, čo vás dokáže prekvapiť. A nakoniec to príde. Je to niečo, čo vás prekvapí v dobrom slova zmysle. Chvíľa, kedy si uvedomujete dobrý pocit.

A to šťastie sa nemusí stať len vám, ale aj niekomu inému. Keď v tom si uvedomíte, aké má šťastie, a ak máte dobré srdce, tak to šťastie pocítite rovnako, ako ten, ku ktorému šťastie prišlo.

Dôvera. Dôvera je vzácna vlastnosť. Totiž, niektorí ľudia dôveru stratili. A to je zásluha iných ľudí. Príčinou straty dôvery je zrada. A ak ju stratíte, je ťažké ju získať späť. A nie vždy len to možné. Dôverujete niekomu, hoci nedokážete presne vedieť, či vás nezradí, lebo niektorí ľudia nemusia byť takí, ako si myslíte. Sú to totiž dobrí herci. A či nie? V každom prípade, odpoveď je neurčitá.

Viera. V mojom podaní, viera znamená, že človek verí v niečo iné, než seba samého. Neverím, že je možné, aby dvaja ľudia mali na vieru rovnaký pohľad, bez ohľadu na to, či ide o vieru vychádzajúcu z náboženstva alebo o nejakú inú. Viera znamená dávať šancu človeku zlepšiť sa k lepšiemu, dať mu šancu urobiť krok vpred. Myslíte, teda veríte, že vaša myšlienka sa stane skutočnosťou. A to je podľa mňa len jeden z mnohých príkladov viery. Máte rovnaký názor? Možno približne, ale určite nie taký ako ja. Lebo podľa mňa je nemožné, aby dvaja ľudia mali na vieru rovnaký pohľad. Ale nedivte sa. To je div sveta.

Odvaha. Máte odvahu? Mám ju ja? Možno ju máte, hoci maličkú ako zrnko piesku. Ale ak ju máte, ste hodný boja. Možno máte odvahu vyjadriť svoje pocity neznámemu človeku na ulici, možno rozbiť okno na aute, a možno len postaviť sa a ísť ďalej. Môžete ju prejaviť a brať ako úlohu. Svoje schopnosti odvahy zistíte skúšaním mnohých odvážnych vecí. Ale zistíte, že každá odvaha má svoje hranice. U každého človeka.

Láska. Najdôletejší cit človeka. Niet mocnejšej, podmaňujúcejšej, úžasnejšej sily. Myslím, že chvíľa, keď si uvedomíme, že dokážeme iného človeka milovať viac než sami seba. Je tou najvýznamnejšou v našom živote. Ľúbiť môžeme rodinu, ,,kamaráta" či ,,kamarátku", a možno vašim kamarátom ani nie je. Možno ľúbite vy niekoho, možno niekto vás, alebo to je na oboch stranách rovnako. Ale zvážte, či by to malo budúcnosť, a či to je naozaj pravá láska, lebo ,,len" tá sa nikdy neskončí.

Bolesť. Na rozdiel od ostatných emócií je bolesť jedinou tou, ktorú zaručene pocíti v niektorom štádiu života každý z nás. Nielen fyzicky. Bolesť nemá žiadne dobré stránky. Neplynie z nej nič pozitívne. Nie je v nej nič, len zdrvujúci pocit samotnej bolesti. Zostáva vám len pekne vstať a dostať sa z toho vlastnými silami. Musíte pozbierať zvyšné kúsky rozbitého srdca, nevzdávať sa a prežiť. Lebo bolesť patrí k tomu nekonečnému vesmíru.

A nakoniec, skutočné priateľstvo. Priateľstvo je jediný poklad, ktorý vás povedie ku šťastiu, môžete mu dôverovať, pomáha vám veriť v skutočnosť, minulosť a budúcnosť, nech je už akákoľvek, odvážiť sa urobiť to, nech je to čokoľvek, veriť v lásku a prekonávať každú bolesť, nech je latka nastavená akokoľvek vysoko.

A každé z nich, šťastie, dôvera, viera, odvaha, láska, bolesť a priateľstvo, sú tou najväčšiou, najvzácnejšou a najemotívnejšou vecou, aká nás môže v živote stretnúť.

Anita Kováčiková

8. A

Sedem divov sveta pre človeka 

Častokrát si kladiem otázku. Čo je pre človeka v živote to najdôležitejšie? Na túto otázku asi nejde odpovedať jedným slovom. V živote je veľa vecí, na ktorých nám záleží a ktoré sú pre nás dôležité a náš život by bez nich nemal zmysel.

Pre mňa je základom moja rodina. Čo to vlastne rodina je? A čo pre mňa znamená? Rodinu tvoria ľudia, ktorých ľúbim a dôveruje im. Viem, že vždy stoja pri mne a že sa na nich môžem kedykoľvek spoľahnúť. Znamená pre mňa všetko. Ako rodinu nepovažujem iba svojich najbližších, ale aj svojich priateľov.

Priateľstvo. Asi niet definície priateľstva, ale je to vzťah medzi dvomi a viacerými ľuďmi založený na vzájomnej dôvere a porozumení. Priateľstvo je vzácny dar a mali by sme si ho vážiť.

Taktiež by sme si mali vážiť aj svoje zdravie. Niekedy si ani neuvedomujeme, aké máme šťastie, že sme zdraví, že môžeme chodiť, behať a užívať si tak svoj život. Preto by sme si ho mali vážiť a nehazardovať s ním.

Hovorí sa, že šťastie si za peniaze nekúpiš. Niektorí ľudia si myslia, že ten kto má veľa peňazí, má aj veľa šťastia, ale ja s tým celkom nesúhlasím. Pre mňa je veľkým šťastím aj to, že sa môžem venovať tomu, čo ma baví.

Hudba a šport sú moje záľuby a neodmysliteľne patria k môjmu životu.

Musím spomenúť aj našich učiteľov. Možno si vravíte: Prečo učiteľov? Sú to práve oni, ktorí sa nám snažia predať čo najviac vedomostí a zodpovedne nás pripravujú do života. Preto im ďakujem za ich čas a trpezlivosť.

Každý máme v živote iné priority a iné názory na to, čo je pre nás to najdôležitejšie, a preto by sme si mali vážiť, čo v živote máme a čo nás robí šťastnými.

Patrícia Gavlasová

8. A

Veľká noc 

Na jar vždy a každý rok,

čaká na nás Veľká noc.

Vtáčiky sa vracajú,

stromy z toho tancujú.

Vetrík pohráva sa tiež,

na lúke sa teší jež.

Chlapci chystajú zelené korbáče,

nejedno dievča sa pri tom rozplače.

Oni aj tak silné sú,

kadečo si odskáču.

Niečo veľké chystajú,

vajíčka zdobia.

Stužky a dobroty mávajú

a aj rady to robia.

Saška Strýčková

VI. A

Na jar vždy a každý rok,

čaká na nás Veľká noc.

Vtáčiky sa vracajú,

stromy z toho tancujú.

Vetrík pohráva sa tiež,

na lúke sa teší jež.

Chlapci chystajú zelené korbáče,

nejedno dievča sa pri tom rozplače.

Oni aj tak silné sú,

kadečo si odskáču.

Niečo veľké chystajú,

vajíčka zdobia.

Stužky a dobroty mávajú

a aj rady to robia.

Saška Strýčková

VI. A

JAR

Matúš Kormanec

VIII. A

JAR

Jar už prišla znovu k nám,

odoženie zimný chmár.

Vetry, búrky snehové,

rastú kvietky zelené.

Snehuliak sa rozpustil,

a nás smutne prekvapil.

Snežienka spod haldy snehu,

vykukuje hlávku k nebu.

Sneh už pomaličky roztápa sa,

vôkol nás je jarná krása.

Krásy, ktorej v zime niet,

odoláva mäkký sneh.

Bociany už prilietajú,

u nás radi prebývajú.

Všetci chodia na jar k nám,

na Rakovú rodný kraj.

Ema Zajacová

VI. A

Pani Jar 

Sneh sa už roztápa,

pani Zima pomaly odchádza.

Marec je prvý jarný mesiac

a slnka už bude viac.

V marci sú aj jarné prázdniny,

dokonca mám aj meniny.

Slnko svieti silnejšie

a bude nám teplejšie.

Vtáky sa k nám vracajú,

lebo radi jar majú.

Pekne nám spievajú

a všetci sa radujú.

Tráva začne rásť,

kvety budú voňať.

Jar mám veľmi rád,

lebo teplota je akurát.

Tomáš Matyšák

VI. A

Veľká noc

Jeden krásny jarný sviatok mám,

hneď vám o ňom porozprávam.

Na Veľkú noc Ježiš zmŕtvychvstal,

zachránil tým nás, on sám.

Keď tu bude Veľká noc,

chlapci dievky oblievať budú môcť.

Dievčatá ukrývať sa budú,

pred chlapcami, čo ich šibať budú.

Tá naša Veľká noc,

bude mať vždy čarovnú moc.

Marek Zbončák

VI. A

Jar

Čo to, čo to, čo sa deje,

slniečko sa na svet smeje.

Sneh sa topí, tráva rastie,

každý šťastný, že je krásne.

A zo snehu malá krása,

biely kvietok na svet vykúka sa.

Malé, biele snežienky privolali jar,

zvieratka ju čakajú ako veľký dar.

Vtáčik spieva do diaľky,

pri potôčku kvitnú malé fialky.

Včielky v tráve krásne bzučia,

všetky stromy na vôkol pučia.

Jarou rozvoniava zelená tráva,

krásny motýľ už krídelkami máva.

Lastovička posol jari, každého vždy poteší,

keď sa zjaví, hneď je lepšie na duší.

Keď zakvitnú stromy, polia,

všetko jarou prekrásne vonia.

Čerešňa je samý kvet,

záhrada je rozprávkový svet.

Dní sú dlhé, slniečko už svieti,

na lúku sa vytiahli zvieratka i detí.

Dní sú dlhé, dá sa hrať,

na vonku aj vystrájať.

Príď slniečko k nám bližšie, príď,

a tak skoro už od nás neodíď.

Ćím ty budeš od zeme vyššie,

bude k nám jar bližšie.

Marián Machala

V každom meste iný Valentín

V jednom mestečku žila mladá rodinka. V tej rodinke žilo malé dievčatko, ktoré sa volalo Kajka. Veľmi rada sledovala každý rok Valentín v takmer každom meste. Raz sa vydala do malého mestečka síce do väčšieho ako naše, ale tiež bolo malé. V mestečku ozdobovali mesto mladé dievčatá, ktoré mohli mať tak nad 18 rokov. Bývala tam aj rodina, ktorá si dávala darčeky navzájom, ako na Vianoce, a to sa mi vôbec nepáčilo. Bol čas obeda a ja som sa mala ísť domov, naobedovala som sa a šla som. Kým som sa naobedovala, trvalo mi to asi tak pol hodinu. Potom som si dala pauzu a sadla som si k televízii. Asi tak cca po takej hodinke a pol som vypla televízor a šla som si dať koláč, čo mamina napiekla . Potom som sa zase vydala do terénu. Teraz som pre zmenu zavítala do veľkého mesta, no ale zase nič moc, zas len si dávali darčeky a takto fungovalo niekoľko dní môjho pátrania, až som sa rozhodla, že by som mohla preskúmať našu krásnu dedinku a predsa to stalo za to, u nás sme si nedávali darčeky, ale boli sme celý deň na seba milý a usmievali sme sa na seba. Samozrejme sme sa aj rozprávali. Na záver dňa, keď som už ležala v posteli, som rozmýšľala, prečo vlastne sa moja mama o mňa nebojí, keď chodím sama po mestách. A zistila som po chvíľke, že chce, aby som sa naučila niečo nové o mestách. Som veľká, tak prečo by sa mala o mňa báť...

Natálka Škorvánková

VI. A

Lepiaca páska

Valentín je o láske a

láska je o páske.

Láska je taká lepiaca sa páska.

Oblepí ťa krásavica ako taká chobotnica.

Keď sa ňou zalepíš,

ťažko jej už uletíš.

Chce sa ti len tancovať,

nemal by si vyučovať.

Je ti vtedy skvelo,

proste ťa to naleptalo.

Ak sa páska odlepí,

srdce sa ti naštepí.

A ak ti už uletí,

páska ti ju nevráti.

Saška Strýčková

VI. A

Valentínsky deň

Valentín je ten deň,

keď každý lásku rozdáva,

srdce sa pri tom otvára.

Niekto úsmev, milý dar,

iný kvietok odovzdá.

Nikto ale nezabudne

obdarovať za lásku,

možno, že aj za vrásku

spôsobenú úmyselne.

Väčšinou však nezmyselne.

Tento deň však očaríme,

keď ho bozkom obdaríme.

Saška Strýčková

VI. A

Valentín

Valentín je sviatok lásky,

chlapci bežia do záhradky.

Trhajú tam ružičky,

pre ich milé mamičky.

Ruže, ruže červené,

dal môj milý pod dvere.

Otec mame pusu dáva,

kvety za chrbtom schováva.

Srdiečka perníkové dáme,

tomu koho radi máme.

Darčeky však nie sú treba,

keď niekto spomenie si na Teba.

Stačí úsmev, milé slová

a láska hneď z každého volá.

Veď zastavme sa na chvíľu,

Valentín je o chvíľu.

Objatie vždy poteší,

ľudí, čo sú bez viery.

Srdcia dokorán majte

a lásku si rozdávajte.

Anetka Majáková

VIII. A

VALENTÍN

Je tu opäť Valentín,

neunikne mu však nik .

Čas lásky k nám prišiel zas,

teší sa hneď každý z nás.

Chlapci píšu básničky,

a skladajú pesničky.

Pre dievčatá šumné dievky,

kupujú im bonboniérky .

Dievčatá sa červenajú,

keď im chlapci pospevujú.

Spievajú im o láske,

aké sú len prekrásne.

A keď im už dospievali,

dievčatá hneď zatlieskali.

Slzičky si utreli,

malý božtek im dali.

Emka Zajacová

VI. A

Valentín

Valentín je krásny deň,

každé dievča má svoj sen,

že sa chlapec taký nájde,

čo pre ňu aj na koniec sveta zájde.

Valentín je deň lásky,

na šantenie máme hlásky,

Učiť sa nám už vôbec nechce,

na hodinách sa každý chechce.

So súrodencami sa často hádam,

potom uzmierenie rýchlo hľadám,

s rodičmi je to podobne.

Tak či onak sa máme radi vzájomne!

Tamarka Krištofíková

VI. A

CZŠ J. Palárika Raková

Poučenie pre princeznú      

Bola raz jedna krajina. V nej žili obyčajní ľudia v obyčajných domoch. Až na jeden. Vlastne, nedalo by sa povedať dom, ale palác. Žil v ňom dobrý a spravodlivý kráľ Jaromír so svojou manželkou, kráľovnou Viktóriou. Mali krásnu dcérku Karolínku, súcu na vydaj. A aj práve preto sa mal v paláci konať Vianočný ples. Mali naň prísť princovia, vojvodovia, či urodzení páni z rôznych kútov sveta. Avšak princezná bola taká vyberavá, že si nikoho nevybrala. Vety typu "Ten nie je pre mňa vhodný!" alebo "Tento určite nie." zaznievali stále. Jej otecko, pán kráľ, mal hlavu v smútku. Obával sa totiž, že Karolínka si muža nenájde. Vedel, že múdra a krásna. Karolína má obdivovateľov na jeden prst aj desať, ale aj to, že ju rozmaznal natoľko, že si myslí, že si môže robiť, čo chce. Na rozdiel od kráľa, kráľovnej to Karolínine trucovanie poriadne prerastalo cez hlavu. A tak vymyslela plán, akým by Karolíne našla vhodného muža. "Muž môj, takto to ďalej nejde. Karolína si muža nájsť musí. Vymyslela som plán." A tak kráľovná kráľovi prerozprávala plán, ktorý kráľ povedal zase Karolínke. Na počudovanie kráľovských rodičov Karolínka súhlasila. Na druhý deň ráno už z múrov paláca trúbili: "Radi by sme vám dali na známosť, že naša princezná, ako už vieme, si ženícha zatiaľ nevybrala. A preto chceme vyhlásiť, že už o dva dni sa uchádzači o princezninu ruku môžu dostaviť na kráľovský palác, kde sa bude konať súťaž o to, kto princeznej povie najzaujímavejší príbeh. Koho príbeh sa princeznej bude páčiť najviac, toho si s okamžitou platnosťou vezme za muža." Veru, veľa mládencov sa zaradovalo a o dva dni už v paláci bola plná sála obdivovateľov. Princezná si ich ani všetkých neobzrela a už sa to celé začalo. Išli rad radom, až došiel rad na mládenca Martina. Podstúpil k princeznej a začal rozprávať: "Bolo raz jedno kráľovstvo a v ňom žila krásna princezná. Mala krásne gaštanové vlasy, oči ako čerstvé vlašské orechy a líca sťa jabĺčka. Tá princezná sa volala Karolína. Veľa chlapcov sa o ňu zaujímalo, ale ona nič." hovoril Martin. Princeznej sa to začalo páčiť. "Až jedného dňa," pokračoval Martin, "sa jej prisnil zvláštny sen. Videla v ňom seba a nejakého obyčajného chlapca z dediny. Princezná vyzerala smutne, a to preto, lebo si ju pre jej vyberavosť nechcel už nikto vziať. Iba ten obyčajný mládenec mal ešte o ňu záujem. Lenže bol obyčajný. Princezná si muža našla a pochopila, že to jej sen ju zachránil. A keď mala aj ona svoje dve princezné, vychovala ich tak, aby z nich boli múdre a neprieberčivé dámy." Martin sa poklonil a celá sála začala tlieskať. Keď dotlieskali, princezná radostne preriekla: "Milý Martin, tvoj príbeh bol fascinujúci a poučný, a práve to sa mi na ňom páčilo. Nechcem dopadnúť ako moje JA v tvojom príbehu, a k tomuto záveru mi napomohol tvoj príbeh. Taký príbeh som ešte nepočula. Takže myslím, že výhercu máme!" Všetci šťastne tlieskali a kráľ s kráľovnou boli šťastní, že si ich dcéra vezme múdreho muža. O tri dni sa v paláci konala svadba. Princezná s Martinom spolu žili šťastne, až kým nepomreli.

Kristínka Gilániová

VI. A

CZŠ J. Palárika Raková

Valentín

Poteší vždy všetkých nás.

Keď sa ľudia radujú

z vyznaní ich milovaných.

Milovaní to sú ľudia,

ktorý po láske netúžia.

Túžia už iba po jedinej.

Po tej, ktorá ich rada má!

Takto nakoniec,

keď ma už nič nenapadá,

by som vám chcel povedať,

vec, na ktorú nikdy nezabudnite.

Život je krásny, život je boj,

máš ho len jeden a je len tvoj.

Keď pri týchto slovách počuješ srdce biť,

Pochopíš, že bez lásky sa nedá žiť.

Matúš Kormanec

VIII. A

CZŠ J. Palárika Raková

Óda v 9. ročníku

Žiaci 9. ročníka na hodine slovenskej literatúry vytvárali ódu - oslavu niečoho, čo je súčasťou nášho života. Najviac zabodovala óda Betky Hanulákovej, Martina Gilániho, Lenky Zajacovej či Denisky Zárodňanskej.

Ó, tie tenisky

Ó, tenisky moje pekné,

aké ste žiarivé a pohodlné.

Ó, moje tenisky biele,

ste bez fliačiku a ešte celé.

Nosiť vás budem s hrdosťou,

každý deň s veľkou radosťou.

A takto končí moja óda

tenisky sú nová móda.

Spánok

Ó spánok, radosť môjho žitia,

úľava a oddych plný snov.

Základ celého môjho bytia,

kto si ťa vychutná, nemá slov.

Mladý, či starý, každý ťa má rád,

och, aký si len zdravý, ty najlepší kamarát.

Kniha

Kniha, ty priateľka milá,

po tvojej vôni som vždy snila.

Chcem sa dotknúť tvojich jemných strán

Čo mám za tento pocit dať, čo chceš zaň?

Plná si tajomstiev, záhadná si celá,

všetky by som odrazu hneď vedieť chcela.

Ty si moja radosť, s ktorou prežívam každý deň.

Ty si moje potešenie, ktoré vždy v tebe nájdem.

Každé ráno hneď ako sa zobudím,

už sa teším na chvíľu, kedy ťa znovu uvidím.

Gitara

Gitara moja, ladný máš zvuk,

keď hladím tvoje striebristé vlasy.

Ó, tie sú ako pramene riek kysuckých.

Mám rád, keď ťa držím v náručí

a vediem s tebou ladný tanec metalový.

Jeseň

Na jeseň už lístie padá,

na záhradách lístie spáva.

Deti hľadia z okna von,

na ulici zvoní zvon,

že už jeseň prichádza,

leto nám už odchádza.

Vtáčiky už odlietajú,

Aa tie čo tu ostávajú,

tie im len zamávajú.

Vietor dáždniky odfukuje

a iba sa tomu smeje.

Anke sa líčka červenajú,

a ostatné sa tomu len smejú.

A vetrík listy šteklí

ani nenarátaš do tri.

Sabinka Bytčanková, 5. A

Farebná jeseň

Na zem padajú listy krásne,

do nich sa skrývajú zvieratká lesné.

Všetky vtáky odlietajú

a na zimu sa pripravujú.

Vonku už dosť fúka,

všetko lístie rozfúka.

Deti sa už radujú,

a farebnú jeseň maľujú.

Babka s hrabľami prichádza,

už sa na kope lístie nachádza.

Vonku už konečne prší,

vzduch je konečne lepší.

Sabinka Kováčiková 5. A

Jeseň je tu...

Jeseň to je čas krásny,

je to čas na písanie básní.

Vietor, zima, chumelica

je to v hlave metelica.

Lístie padá na travičku,

ako kačka na vodičku.

Detský smiech sa ozýva,

listy do tanca pozýva.

Líčka už sú červené,

aj stromčeky úplne oholené.

Aj ovocie už dozrelo,

na záhrade sa tešilo.

Tak už tá zima prichádza,

a bocian odchádza.

Vrany tu zostávajú,

a bocianom zamávajú.

Deti kričia: My už leto nechceme,

v jeseni sa v lístí vykúpeme.

Dovidenia leto milé,

dovidenia krásne chvíle.

Katarína Zbončáková, 5. A

Popadané lístie

Na jeseň už lístie padá,

už je lístia plná záhrada.

Prvá veľká fujavica,

to je veľká nezbednica.

Všetko lístie roznesie

od susedov donesie.

Babka si s ním hravo poradí,

deťom trampolínu na čas nahradí.

Keď však nebo kvapky rozdáva,

končí sa aj detská zábava.

Adam Maják, 5. A

Čaro jesene

Jedného prekrásneho dňa sa malá Mirka rozhodla, že pôjde na prechádzku, celé dni len sedela doma a učila sa ako vzorná žiačka. Keď vyšla na peknú lúku, zbadala tú krásu: pestrofarebné listy, deti ktoré šantia so šarkanmi tancujúcimi vo vetre, ale i iné pekné veci. Keď všetky tieto krásy zbadala, oči jej nestíhali vnímať tú krásu. Zrazu sa pred ňou zjavila prekrásna pani, ktorá mala nádherné šaty z listov, vo vlasoch mala čelenku s lístia, ba i namiesto rias mala maličké lístočky. Malá Mirka sa zľakla a s úžasom rozmýšľala, či má utekať, ale nohy ju neposlúchali, tak ostala stáť ako prikovaná. Po chvíli zázračná pani prehovorila: "Ahoj malá Mirka, ja som pani Jeseň." Mirka pozorne počúvala každé jej slovo. "Už dlhšie ťa sledujem, ako obdivuješ jesenné listy, ktoré som ja vyfarbila pestrými farbami, vidím, že sa ti páčia i šarkany, ktoré deti púšťajú vo vetre. Som rada, že si konečne vyšla von z domu a poprechádzala si sa namiesto sedenia pri počítači. Si prekvapená ako je vonku krásne, však?" Ešte dlho sa Mirka rozprávala so záhadnou pani, ktorá jej ukázala čaro jesennej prírody. Ani sa nenazdala a bola pred domom, v ktorom bývala. Rozlúčila sa a v tom sa pani Jeseň tajomne vyparila. Keď Mirka prišla domov, odložila si potichu kabát, umyla ruky a sadla si k večeri, ktorá už nádherne prevoniavala celý byt. Potom si sadla ku svojmu stolíku a pokúsila sa nakresliť tajomnú pani, ktorú stretla na prechádzke. Na druhý deň vzala kresbu do školy a rozpovedala deťom, čo sa jej prihodilo. Deti ju zasypali otázkami a spolu s pani učiteľkou sa rozprávali o krásach jesennej prírody. Na konci hodiny dostala od pani učiteľky jednotku, za pekné rozprávanie. Von sa Mirka vybrala ešte v ten deň po škole a vlastne od tej príhody chodí von oveľa častejšie. Veď predsa jesenná príroda je taká krásna. A ktovie, možno aj vy stretnete pani Jeseň, keď sa vyberiete poprechádzať sa. Tak šup von objavovať čaro jesene.

Ema Zajacová

CZŠ

VI. A

Farebná jeseň

V jeden sychravý deň bolo to 1. októbra, začala jeseň. Deti na lúkach púšťali farebné šarkany a rodičia im pomáhali. Niektoré deti nepúšťali šarkanov, ale zbierali farebné listy .Videli sme ale aj smutné deti, ktoré sedeli na lavičkách. Zamýšľali sme sa, čo im je a prišli sme na to, že si vôbec neužívajú jeseň. Mysleli sme si, že keď im ukážeme čaro jesene tak, sa budú zabávať ako ostatní. A tak aj bolo. Ukázali sme im šarkany, zbierali sme si s nimi farebné listy a šli sa baviť. My sme si vtedy nazbierali pár listov, niektoré aby sme si vylisovali a niektoré nafarbili a prekreslili. Maľovali sme farebnými farbičkami. Ja som napríklad maľovala oranžovou a hnedou, môj brat maľoval žltou a červenou a vznikli nám pekné výtvory. Ukázali sme to rodičom, a tí boli z toho nadšení . Na druhý deň sme prosili rodičov, či by nám nešli kúpiť šarkanov, aby sme si ich mohli púšťať. Mamina povedala, že je to dobrý nápad a tak sme šli. Keď sme prišli do obchodu, bolo tam veľa možnosti, ale ja som si nevybrala ani s obrázkami ani so vzormi. Vybrala som si farebný s listami a s čarom jesene. Bol veľmi pekný. Keď sme prišli domov, hneď som ho vyskúšala a bol skvelý. Takto som ja a môj brat chodievali každý deň sa zabávať s farebnou jeseňou. Dúfam, že aj vy zažijete takú skvelú jeseň.

Natálka Škorvánková

CZŠ

VI. A

JESEŇ

Je čas dažďov, je tu jeseň, 

Matúš Kormanec

CZŠ

VIII. A

Krásy jesennej prírody

Marietka a Henrietka sú dvojičky. Chodia do 5.A. Sú milé, dobré a veľmi šikovné žiačky. Majú vlásky ako jesenné gaštany, oči modré ako letná obloha, líčka ružové ako jarné púčiky jablone a sú chudučké ako tenké zimné konáriky stromov.

Jedného krásneho jesenného dňa dostali v škole za domácu úlohu zistiť niečo o jeseni a jej premenách. Bolo to v piatok, takže si dievčatá s rodičmi dohodli, že v sobotu zájdu spolu do lesa na hríby. Henrietka dostala nápad: "Mám nápad! Čo keby sme si tam ako prvú vec napísali, že v jeseni sa chodí na hríby?" "Super nápad Henriet!" povedala Marietka. A obe si napísali do zošitov prvú vec. Na prechádzke lesom nenašli len hríby, ale aj plno iných zaujímavých vecí. Marietka natrhala plno suchých listov, Henrietka natrhala trochu machu, ocko poodtrhoval pár konárikov a mamička vzala trochu šištičiek. Doma pri čaji, pretože už bola vonku riadna zima, rozmýšľali, čo urobia s toľkými vecami. Potom mamičku napadlo: "Dievčatá, čo keby ste urobili veľký projekt o jeseni a k nemu na kartón malú jesennú krajinku?" "Výborne mami!" skríkli obe dievčatá naraz. V nedeľu sa dievčatá s rodičmi vybrali do kostola a potom sa to začalo. Henrietka lepila a Marietka jej podávala mach, konáriky a šišky. Keď to bolo hotové, dievčatá to šli ukázať rodičom. "Dievčatá to je krásne! Ste šikovné!" zaradovala sa mama. "Presne tak! Určite dostanete jednotku!" dodal ocko. V pondelok ukázali svoju prácu dievčatá pani učiteľke.

"Jeseň je krásne ročné obdobie. Nie je výnimočná len svojimi farbami, ale aj krajinou. Jesenná krajina je jednou z najkrajších a najpestrejších. V jesennom lese nájdeme hríby, šištičky, konáriky, šípky na čaj, suché lístky alebo aj suché kvietky. Vtáčiky odlietajú ukryť sa pred zimou a chladom. Medvede sa chystajú na zimný spánok a veveričky hľadajú potravu a úkryt. Jeseň je krásna a sama o sebe výnimočným obdobím. Buďme radi že ju máme, pretože inde majú buď iba leto alebo len zimu."

Pani učiteľka ich pochválila a povedala: "Ste veľmi šikovné a zato vám dám jednotku s hviezdičkou. A samozrejme vašu prácu vystavím na chodbe." Dievčatá boli spokojné a pochopili, aká je jeseň krásna, aj keď býva sychravá.

Kika Gilániová, CZŠ, VI. A